VEČE

(cca *1277 až † 1339)

Spoločenské postavenie:

• vojak a poddaný pána Donča z Liptova

Majetkové pomery:

• menší dom so slamenou strechou a stenami z prútia, ktoré sú vymazané hlinou. Dom sa nachádza na kraji vsi Lypche a má spoločný dvor s rodinou Radvana, otca Vilungarda.
• dve jutrá pôdy (0,6 ha) pre vlastnú obživu, na ktoré sa viaže vojenská a strážna povinnosť.
• 13 sliepok, päť prasiat, dve kozy
• povráva sa, že za Večeho domom je tajná skrýša s ukrytým mešcom strieborných grošov, ktoré ukoristil počas vojenskej výpravy.

Narodil sa Veče v roku Pána 1277 vo veľkej vsi Garmath (dnes Slovenské Ďarmoty a Ballasgyarmat v dnešnom Maďarsku), ktorá leží na rieke Ipeľ v Novohradskej stolici, do rodiny tamojšieho zbrojnoša Ondreja. 1 Tenže Ondrej kráčal v stopách svojho otca Svorada, ktorý bol predákom miestnych zbrojnošov, ktorí starali sa o poriadok v tejže rozľahlej a ľudnatej vsi. Strážili kúriu miestneho pána, hliadkovali na cestách na konci vsi, či konali službu v mohutnej kamennej veži, ktorá sa týčila v strede dediny a slúžila aj ako mýtnica. Veža bola obohnaná zemným valom a drevenou palisádou, pričom vypínala sa na vzdialenosť hodu kameňom od mosta cez rieku Ipeľ. Bolo znej možno dohliadnuť do širokého okolia. Túže vežu vidno bolo i zo záhrady Svoradovho domu, ktorý postavil si na kraji dediny. Obľúbeným Svoradovým miestom v čase oddychu bývala drevená lavica, ktorá spočívala pod orechom v strede dvora. Tu starý Svorad rád odpočíval i v jeseni svojho života, keď svetlo sveta uzrel prvý jeho vnuk Veče. V tomže čase už hlavou rodiny bol Ondrej, najstarší syn Svoradov, pričom v dome prebýval ako Svorad, tak i jeho manželka Božetecha, Ondrejova manželka Guta, i Ondrejov brat Donislav. Do rodiny okrem Večeho neskôr narodili sa jeho dvaja bratia Bezded a Voch. Hoc život nebol ľahký, početná rodina sa zle nemala. Ondrej ako zbrojnoš dostával pravidelnú plácu a jeho brat Donislav, spolu s otcom Svoradom, starali sa o domáce hospodárstvo. Guta mala plné ruky práce s troma deťmi a o robotu v dome sa starala predovšetkým Božetecha.

Veče od mala vedený bol k práci v domácnosti. Dedo i otec priúčali ho v obhospodarovaní dobytka, či v obrábaní záhrady a poľa. Už ako dieťa Veče priúčal sa množstvu remeselných zručností. Či už to bolo vypletanie plotov na ohrady pre prasce, zbieranie prútia a splietanie z neho košíkov, a či jesenné zbieranie a klčovanie dreva priľahlom lese. Keď Veče trocha podrástol, začal čoraz viac času tráviť so svojim strýkom Donislavom, ktorý spravoval časť vinohradu na druhej strane rieky Ipeľ. Tu sa naučil orezávať vinič a pomáhal pri každoročnom zbere hrozna, pričom najradšej mal jeho gniavenie v obrovskom sude, keďže do sýtosti sa tu mohol napojiť chutným muštom. Sudy s muštom Donislav následne odvážal vozom do pivníc veže vo vsi Garmath. Raz do roka sa potom stávalo, že niekoľko sudov vína odvážaných bolo k farárovi do vzdialenej vsi Zeleus (dnes Mátraszőlős v Maďarsku). Vtedy zväčša Donislav požiadal o pomoc svojho suseda Čulena zvaného Maďar, ktorý vlastnil veľký voz nazývaný mázsa alebo aj rudas, aby mu tieže sudy pomohol prepraviť.**

Cesta do tejže vsi trvala vozom bezmála pol dňa cesty. Nebolo tomu inak ani na jeseň v roku Pána 1289, kedy Donislav na túže cestu vzal si ako pomocníka i mladého Večeho. Zo vsi Garmath vyrazili na svitaní a ťažkým vozom ťahaným volmi vydali sa na cestu. Do Zeleusu dorazili až za večerného šera, keďže ich cestu strpčoval rozbahnený úvoz, v ktorom voz niekoľko ráz zapadol. Zatiahli preto voz do dvora domu miestneho farára a v tomže dome i prenocovali. Druhého dňa predpoludním začali s vykladaním sudov, a keď bola práca hotová, vypočuli oni rady farára, aby už popoludní nevydávali sa na cestu, aby ich počas nej nezastihla noc. Dali sa teda na odpočinok vo farárovej záhrade. Neskoro popoludní sa však vsou rozľahol krik. Po hlavnej ulici hrnuli sa jazdci, ktorí v cvale ukrutne sekali každého, kto im stál v ceste. Cez humná domcov zase prikradli sa pešiaci, ktorí bezbožne pľundrovali jednotlivé obydlia. Obyvatelia v panike utekali hľadať záchranu v kostole a v okolitých poliach. Útočníci vtrhli i do dvora farárovho domu, kde jeden z jazdcov palcátom rozdrúzgal hlavu Čulena Maďara, ktorý sa snažil zapriahnuť svoje voly do voza a nebadane uniknúť. Mladý Veče sa na túto hrôzu prizeral ukrytý v neďalekej kope hnoja, do ktorej ho skryl jeho strýko Donislav. Ten zasa schoval sa pod koreňmi vŕby v blízkom potoku. Donislav odvážil sa z úkrytu vyjsť až neskoro v noci, keď za svetla z horiacich domov uvidel útočníkov zo vsi odchádzať. V hnojisku, vďaka Božej milosti, našiel Večeho živého a zdravého, avšak trasúceho sa od hrôzy, ktorú na vlastné oči videl.*

Veče, ktorý len začiatkom toho istého roka dosiahol dvanásteho leta života tak prežil preukrutne ťažkú životnú skúsenosť. Osud však chcel, aby nebola poslednou. Jedného chladného januárového rána v roku Pána 1290 poslala matka Večeho zaniesť otcovi čerstvý chlieb do veže, v ktorej práve konal stráž. Vo vsi Garmoth bolo v tomže čase veľmi rušno. Len pár dní predtým totiž prišla do vsi zvesť, že neďaleký hrad Keykkow (dnes Modrý Kameň) bol z rúk pána Lamperta z rodu Hunt-Poznanovcov, ktorý panoval aj v tejže vsi, dobytý zvolenským županom Demeterom. Každou chvíľou sa teda očakával útok Demeterovho vojska aj na mohutnú vežu v Garmothe. A skutočne, toho dňa sa pri brode cez rieku objavili azda tri desiatky jazdcov a bezmála jedna stotina pešiakov. Veče z najvyššieho poschodia veže, kam otcovi priniesol čerstvý chlieb, opäť videl strach a hrôzu, ktorá prenikla obyvateľmi vsi, do ktorej vstúpili cudzí vojaci. Ozbrojenci z veže zahájili streľbu z lukov a kuší na Demeterovu družinu, ktorá sa pokúšala neďaleko veže prejsť cez Ipeľ. Mnohí z útočníkov padli pod dažďom šípov. Veče už z veže nemohol utiecť domov k svojej matke. Obrancovia totiž už stihli zapáliť schodisko, ktorým sa vstupovalo do veže. Napriek strachu o svojich blízkych, ktorí sa skrývali v komorách svojich domov, alebo sa rozutekali do blízkeho lesa, obrancovia nepoľavovali v ostreľovaní útočníkov. Tu Veče prvý krát vzal do ruky kušu. Do rúk mu ju vyslovene vnútil jeden z obrancov. Boj však netrval ani deň. Pod vežu totiž popoludní predstúpil samotný župan Demeter a vyzval obrancov aby sa vzdali. Útočníci totiž vežu úplne obkľúčili a spoza pristavených vozov, ktoré slúžili im ako kryt, hodlali ju horiacimi šípmi zapáliť. Vyčerpaní obrancovia sa vzdali. Demeter ich však do jedného prepustil a nedovolil ani spálenie a vydrancovanie tejže vsi svojimi vojakmi. Stalo sa tak kvôli tomu, že tenže Demeter od kráľa túto veľkú a ľudnatú obec získal pre seba, keďže dovtedajší pán tohože panstva, Lampert, bol označený za škodcu kráľovstva.

Večeho tieto udalosti zmenili. Hoci dospel v pracovitého a zručného muža, akoby mu chýbal cit, ba priam obrnil sa ľahostajnosťou k ľudskému bytiu. Tieto vlastnosti z neho síce činili jedného z najnebojácnejších vojakov v jeho dedine, často sa však dostával do sporov s miestnymi chlapmi, prepadal nadmernému pitiu a strávil i niekoľko dní v žalári. Povrávalo sa, že raz napadol a zbil istého sedliaka Jozefa iba preto, že mal hrdzavé vlasy. Za to si vyslúžil trest dvadsať rán palicou. Po smrti deda Svorada i strýka Donislava, a po tom čo jeho otec Ondrej zoslabol, stal sa Veče hlavou rodiny. V tomže období už bol vlastníkom časti vsi pán Donč, ktorý bol synovcom župana Demetera. Tenže Donč vlastnil veľké panstvo na Liptove, avšak v mnohé jeho vsi boli už od čias vpádu Tatárov čiastočne vyľudnené. Rozhodol sa teda, že zo svojich majetkov v Honte a Novohrade presídli niekoľko sedliackych rodín do vsí vo svojom panstve pod Tatrami. Stalo sa teda, že i Večeho rodina presťahovaná bola do inej veľkej vsi menom Lypche (dnes Partizánska Ľupča) na panstve Liptov. Dostali tu dobrý pozemok v susedstve sedliaka Radvana, s ktorým zdieľali jeden dvor.*

Rodine sa v novom prostredí vodilo dobre. Lypche bola bohatou a veľkou vsou s hojnosťou mnohých dobrých vecí. Ich domácnosť navyše bola po istý čas oslobodená od platenia dane, aby lepšie privykla si na životom v novom prostredí. I tu sa Veče živil vojenčením, keď slúžil v posádke hradu Liptov. Keď v roku Pána 1301 zahájili pán Donč, spolu so svojim strýkom županom Demeterom, útok voči kráľovským statkom vo Zvolenskej stolici, musel do vojska nastúpiť i Veče. Práve pri týchto výpravách sa prejavili jeho dobrý vojenský um, ale i statočnosť a ľahostajnosť k možnému nebezpečenstvu. Známy je príbeh, kedy Veče pochytil sa vo vojenskom tábore pod hradom Dobroniwa (dnes Dobrá Niva) s akýmsi Srbom, ktorý váhou dva razy Večeho prevyšoval. Hoci Veče v zápasení ťahal za kratší povraz, nevzdal sa, a od boja upustil až vtedy, keď v mdlobách odpadol po tom, čo ho tenže Srb takmer zahrdúsil. Neskôr si zasa vyslúžil tucet rán bičom za drobnú krádež, inokedy bol zasa na dva dni vsadený do klady za nedbalosť pri strážení zajatcov. Istý desiatnik Borch Večeho dokonca obvinil z krádeže desiatich grošov. Tento spor musel riešiť až samotný pán Donč, ktorý však v súde priklonil sa na Večeho stranu a desiatnika Borcha potrestal za krivé obvinenie.

Mimo vojenskej služby sa Veče o svoju rodinu dobre stará. Malé domáce hospodárstvo a dobrá pláca za vojenskú službu umožňujú mu v skromnosti uživiť svojich rodičov, ženu, súrodencov i deti po svojom zosnulom strýkovi. Azda vek i zodpovednosť za mnohopočetnú rodinu primäli ho k vedeniu pokojnejšieho života. Hoci jeho návštevy v miestnej krčme sú stále veľmi časté, bitkám a sporom sa vyhýba. Vo vsi sa však medzi ľudom pošepkáva, že čas od času tenže Veče azda trochu dlhšie prsty má, a že ako straka skrýva odcudzené veci pod niektorým stromom na svojej lúke. Obviniť si ho však verejne nik netrúfa a tak on žije i naďalej pokojným životom.

•   Veče je fiktívna postava, ktorej životopis je inšpirovaný reálnymi historickými udalosťami a vystupujú v ňom skutočné historické osobnosti.
•   V období celého stredoveku bolo úplne bežné, že obyvateľstvo jedného domu tvorili tri generácie rodiny. V rodičovskom dome tak spolu žili rodičia ako aj ich deti so svojimi rodinami. 
   Priemerná stredoveká domácnosť mohla pozostávať približne zo šiestich až ôsmich ľudí. 
•   Oblasť Novohradu bola aj v období stredoveku etnicky zmiešaným územím, na ktorom žili ako Slováci, tak i Maďari. V dedinách, v ktorých tvorilo majoritu jedno z etník sa už v priebehu
   13. a 14. storočia začala objavovať prax, kedy boli príslušníci minoritného etnika pomenovaní „priezviskom“ spresňujúcim ich pôvod. V obciach s prevažne slovenským obyvateľstvom sa 
    preto objavovali u jedincov maďarského pôvodu prezývky „Maďar“ – „Magyar“ alebo „Uhor“ – „Hungarus“. V dedinách s prevažne maďarským obyvateľstvom sa zasa u jednotlivcov slovenského 
    pôvodu objavovali prezývky „Slovák“- „Tóth“ – Sclavus“.
•   Voz  nazývaný ľudovo másza, resp. rudas, bol ťažkým kupeckým vozom určeným na prepravu ťažkého nákladu. Takýto voz bol spravidla ťahaný volmi alebo koňmi. 
•   Prepad obce Zeleus (dnes Mátraszőlős) sa udial niekedy na prelome rokov 1289 - 1290. Obec patrila v sledovanom období šľachticom z rodu Kačić, ktorí obvinili príslušníkov šľachtického rodu 
   Ratoldovcov z toho, že obec Zeleus prepadli, vyplienili a vypálili, pričom zabili 14 ľudí vrátane troch príslušníkov rodu Kačić. Okrem toho Ratoldovci vypálili ešte jednu inú dedinu a obsadili tunajší hrádok. 
•   Obranné veže, tzv. donjony, boli mohutnými vežami kruhového alebo štvorcového pôdorysu, ktoré slúžili na obranno-obytné účely. V sledovanom období boli budované ako centrálne časti hradov, prípadne 
   mohli byť budované aj ako samostatné strážne veže, či plniť funkciu mýtnych staníc. Do veží sa vstupovalo na úrovni druhého poschodia po drevenom schodisku (alebo rebríku), ktoré obrancovia v čase 
     nebezpečenstva odstránili. 
•   Lampert z rodu Hunt-Poznanovcov bol zaťom Petra syna Mika, ktorý bol bratrancom zvolenského župana Demetera, ako i bratrancom Dominika, otca magistra Donča. 
   Peter a Lampert sa v 80. rokoch 13. storočia nechválne preslávili prepadávaním a neoprávneným zaberaním majetkov iných šľachticov. Koncom 80. rokov 13. storočia sa proti nemu postavili jeho príbuzní – už 
     spomínaný Demeter, ako i jeho ďalší bratranec Miko III., syn Detrika II. Niekedy v tomto období síce Peter zomrel, avšak jeho majetky, predovšetkým hrad Modrý Kameň a majetok Ďarmoty, zostali v rukách
     jeho zaťa Lamperta. V roku 1290 však župan Demeter vydobyl od Lamperta hrad  Modrý Kameň a zaútočil na opevnenú vežu v Ďarmotách. Z listinných prameňov vieme, že pri útoku na vežu bolo zranených 
     a zabitých viacero Demeterových bojovníkov.
•   Z listín kráľa Bela IV. a jeho syna Štefana V. sa dozvedáme, že niekedy pred rokom 1257 časť obyvateľov Liptova a Turca opustila svoje príbytky a presťahovala sa najmä do južnejších častí Nitrianskej, Hontianskej
   a Novohradskej župy. Kráľ neskôr týmto obyvateľom prikázal vrátiť sa do svojich pôvodných osídlení na Liptove a zároveň sa pokúsil prostredníctvom úľav prilákať na Liptov nových osadníkov. S podobnými 
     problémami sa museli čiastočne vysporiadať aj šľachtici na Liptove a v Turci.