Ondrej zvaný Behar

(1277 až † 1351)

Spoločenské postavenie:

• Vojak a mešťan pána Donča z Liptova
• Jazdecký posol pána Donča z Liptova
• Prísažný v mestečku Lypche (člen mestskej rady)

Majetkové pomery:

• veľký zrubový dom so šindľovou strechou, s dobrou omietkou s maľovanými ornamentami a bránou na námestie, veľká priľahlá záhrada s maštaľami, kapustná záhrada na druhej strane potoka, na konci mestečka, neďaleko kúrie pána Donča.
• tri poplužia (cca 180 hektárov) ornej pôdy a pastvín, ku ktorým sa viaže povinnosť nastúpiť v prípade potreby do vojska pána Donča.
• dva jazdecké kone, jeden dobre cvičený kôň do boja, 12 prasiat, dva voly, dve kravy, 17 sliepok. Ďalej dobrý prešívaný kabátec do boja, prilba, dva meče, štít a kopija. Niekoľko kusov odevu z kvalitnej vlny a ľanu. Veľmi dobrá kožušinová čiapka z modrej plsti zdobená zajačou kožušinou. Niekoľko strieborných šperkov.
• Želiarska rodina žijúca v chatrči na konci záhrady za Ondrejovým domom.

Otcom Ondreja bol syn jobagiónov Sebeslav a matkou Deva, dcéra miestneho mlynára Buchtu. Sebeslav pochádzal z rodiny kráľovských jobagiónov na Liptovskom hradnom panstve. Otec jeho, Poznan, bojoval v prestrašnej bitke pri rieke Slaná, keď v roku Pána 1241 vpadli do Uhorska hordy splodencov diabla, ukrutní Tatári. V tejže bitke bojovali spolu s Poznanom i jeho bratia Povša a Cepko. 2 ; 3Bratia sa vyznamenali statočnosťou, keď sa im vo veľmi hroznom boji podarilo odvážne prebiť z obkľúčenia pohanov. Týmto činom zachránili mnohých popredných mužov kráľovstva pred istou smrťou či potupným zajatím. Neskôr boli ovenčení vencom odvahy i v boji proti rakúskemu vojvodovi Fridrichovi, ktorý s mečom v ruke taktiež zradne vpadol do Uhorského kráľovstva. 4 Za všetky tieto zásluhy dostali Poznan, Povša a Cepko od kráľa Bela, toho mena štvrtého, tri poplužia pôdy medzi vsami Lubela (dnes Ľubeľa) a Lypche (dnes Partizánska Ľupča), ako i malý statok pod lesom v medziach Lubele. Stalo sa tak v roku Pána 1262. 5 Keď sa Poznan o štyri letá neskôr chystal odovzdať svoju dušu do rúk Stvoriteľa, mohol svojmu synovi Sebeslavovi zanechať rodný dom v Lubeli, poldruha poplužia pôdy, ako i svoj bojový výstroj. Ba zdedil Sebeslav i celý rodinný statok, keďže jeho strýko Cepko zomrel o rok neskôr bez potomstva a Povša nemal mužského potomka, lež iba jednu dcéru.

Sebeslavovi sa spočiatku darilo dobre. Vďaka zdedenému majetku stal sa vo vsi významným mužom. Po otcovi svojej ženy, mlynárovi Buchtovi, navyše získal do držby polovicu mlyna na rieke Wag (Váh) a o pár mesiacov neskôr odkúpil od Buchtovho syna Uroša aj druhú polovicu tohože mlyna. Sebeslav však nemienil s ďalším rozšírením svojho majetku otáľať. Z výnosov, ktoré plynuli mu z oráčin, statku a mlyna, podujal sa kúpiť dobrý dom so záhradou vo veľkej susednej vsi, ktorá nazývala sa Lypche. Tu rozhodol sa i s rodinou usadiť. A práve tu, v mestečku Lypche, uzrel svetlo sveta, počas neobvykle teplej jari v roku Pána 1277, Ondrej. Radosť z narodeného dieťaťa však preťal smútok, keď o niekoľko mesiacov neskôr daroval kráľ Ladislav, toho mena štvrtý, istú časť pôdy patriacu predtým vsi Lubela, ako i poplužia pôdy, ktoré patrili Sebeslavovi, istému šľachticovi Jánovi zvanému Gallicius. 6 I márne sa snažil Sebeslav domáhať práva pred županom Demeterom. V týchže nepokojných časoch, keď túžba po moci bola nadradená akejkoľvek spravodlivosti, nemal kto Sebeslavovi pomôcť. Prišiel o svoje drobné statky tak, ako i mnoho iných dobrých mužov, ktorí sa predtým vyznamenali v službe kráľovskému majestátu. Krušné časy nastali pre rodinu s malým dieťaťom. Nezostali im takmer žiadne oráčiny na siatie obilia, ba i statok, ktorý mali pri lese, pod ťažkým jarmom chudoby chátral. Dobytok sa totiž nemal kde pásť a obilie vystačilo sotva na pečenie chleba, nieto ešte na kŕmenie zvierat. Rodine zostal len dom vo vsi Lypche, ktorého záhrada však vystačila len pre ich vlastnú obživu. Sebeslavovo postavenie upadlo. Keďže musel predať kone, nemohol byť už viac do vojska povolávaný ako jazdec. Bolo mu teda nariadené vykonávať strážnu funkciu na vežiach hradu Liptov. 7

Aby sme však dlho nenariekali nad krutým osudom, vráťme sa opäť k rozprávaniu o Ondrejovi. O ranom Ondrejovom detstve toho veľa nevedno. Azda len, že od útleho veku ho otec priúčal pracovitosti. I veruže práce bolo vždy dostatok. Z jari bolo treba pomôcť na záhrade siať, koncom leta zasa žať, z jesene narúbať drevo na zimu, a azda len v zime, v teple ohňa plápolajúceho v peci, si Ondrej mohol užiť pokojné dni, kedy mu otec veľa rozprával o slávnych činoch jeho deda Poznana. Keď Ondrej dovŕšil mládeneckého veku, začal ho Sebeslav cvičiť v umení boja. Práve pri jednom takomto cvičení si Sebeslav všimol, že Ondrej väčšmi využíva ľavú ruku a pravou si spravidla iba dopomáhal. Naučil však chlapca narábať so zbraňou na vojenský spôsob, teda tak, že ľavá ruka štítom kryje telo, zatiaľ čo pravá ruka zbraňou tne a bodá. Trvalo dlhé letá nekonečných cvičení, kým sa mladík naučil so zbraňou narábať tak dobre ako ostatní bojovníci. Svoju nevýhodu však vždy nahrádzal svojou učenlivosťou a odhodlaním. Sebeslav, ktorý chcel synovi zabezpečiť lepšiu budúcnosť, posielal chlapca do stajní za radnicou, kde miestny štolba priúčal Ondreja ako osedlať a viesť koňa. Ondrej v jazde na koni vynikal nad mnohými a na osedlanie koňa využil každú možnú príležitosť. V tomže čase sa život rodiny zlepšil. Sebeslav, za verné služby na hrade Liptow, získal od župana Demetera dve poplužia pôdy medzi chotárom Lypche a vsou Lubele. Sebeslav navyše predal brnenie svojho otca Poznana a kúpil zaň dva kone a niekoľko oviec. 8

Letá plynuli a Ondrej dospel v muža. Láska k rýchlemu cvalu na koni ho neopúšťala a tak často jazdil osamotený po krajine. Navštevoval mladé dievky v okolitých vsiach alebo len tak zdolával v cvale lesné prekážky. Dozrel však čas, keď aj Ondrej musel nastúpiť do pravidelnej strážnej služby na hrade. Každé ráno vystrájala Deva svojho muža i syna Ondreja, spolu s Ondrejovými mladšími súrodencami, na cestu na neďaleký hrad. Vždy im do plátenného vrecka zavinula čerstvý chlieb, kus slaniny a do mechu naliala vodu na cestu. Do Sebeslavovej čutory zasa naliala trochu vína. Medzi zbrojnošmi na hrade boli obaja obľúbení a vo vežiach vysoko sa týčiacimi nad krajinou krátili si čas príbehmi zo života predkov. Tu Sebeslav daroval Ondrejovi i meč deda Poznana, ktorým Ondrej doposiaľ chodí opásaný. Začiatkom zimy v roku Pána 1297 však Sebeslav ochorel na vážnu chorobu nôh. Nohy mu opúchali a prsty na chodidlách mal hrôzostrašne skrútené. V bolestiach spočíval na lôžku niekoľko týždňov až sa mu konečne polepšilo. Vojenskú službu však už nebol schopný vykonávať.

Mladý Ondrej však i naďalej slúžil na hrade. Bolo tomu tak i v čase, keď sa začalo povrávať, že hradné panstvo Liptow má zakrátko od župana Demetera získať jeho synovec Donč. Tenže mladý šľachtic už mal rozsiahle majetky na rieke Ipeľ a teraz mal nadobudnúť i hrad Liptow s panstvom, ktoré odpradávna patrilo jeho predkom. Pán Donč s vervou pustil sa do správy svojho majetku a hneď v prvých týždňoch rozhodol sa navštíviť všetky svoje vsi na tomže panstve. Pred každú ves nechal vždy nastúpiť všetkých mužov, ktorí mali z danej občiny povinnosť vstúpiť do vojska, a takto podujal sa zistiť rozsah svojej vojenskej moci. Stalo sa teda, že začiatkom leta 1299 učinil tak i vo svojej vsi Lypche, ktorú vyvolil si za svoje sídlo. Na poli pred dedinou zišlo sa mnoho mužov, medzi nimi i Ondrej, ktorý držiac za uzdu priviedol i dva dobre živené kone. Dončov stotník Dubák, zvaný aj Zjazvený, nechal zapísať počet ozbrojencov v tejže občine a potom pánov sprievod zo vsi odtiahol. Krátko nato bol Ondrej predvolaný pred pána Donča. Pán Donč udelil mu, na základe zaujímavých zistení o vynikajúcich zásluhách Ondrejových predkov, jednu polovicu poplužia ornej pôdy a jednu polovicu poplužia pastvín. Výmenou za túto zem bola Ondrejova povinnosť nastúpiť do vojska ako jazdec vždy, keď ho o to pán požiada. Táže pôda mala Ondrejovi zabezpečiť dostatočnú obživu jeho koní, ako i zlepšenie života celej jeho rodiny. Nemusel teda už Ondrej viac slúžiť ako stráž na hrade.

Stalo sa v lete roku Pána 1301, teda v roku, keď bol do nebeského kráľovstva povolaný posledný výhonok arpádovského rodu, kráľ Ondrej III., že Donč so strýkom Demeterom, zahájili ťaženie proti kráľovským statkom vo Zvolenskej stolici. Najskôr dobyli hrad Lypche (Slovenská Ľupča), potom i hrady Dobroniwa (Dobrá Niva), či Palohta (Plachtince). Všetkých týchže bojov sa zúčastnil aj Ondrej, ktorý v počas ťaženia utrpel početné zranenia. Pri obliehaní hradu Dobroniwa zranený bol na ľavej ruke, keď kameň vrhnutý obrancami dopadol mu na štít a táto sila hrozivo mu zranila lakeť tak, že nemohol on po niekoľko dní urobiť najmenší pohyb rukou. Sotva sa vyliečil z tohto zranenia, pri obliehaní opevneného hrádku Palohta privodilo sa mu ďalšie zranenie. Po tom, čo Dončovi vojaci dreveným brvnom vyrazili bránu, vtrhol Ondrej i s ďalšími jazdcami na nádvorie hradu. Tu však bol nepriateľom zrazený z koňa a hoci sa Ondrej na zemi urputne bránil, tenže nepriateľ škaredo rozsekol mu sekerou stehenný sval. Kvôli tomuto zraneniu nemohol potom Ondrej po dlhší čas svojmu pánovi slúžiť v boji, a tak sa vrátil domov, kde sa liečil zo zranení. Zo zranenia ho vraj vyliečila miesta bylinkárka Svetlana, ktorá je známa svojou znalosťou hojivých rastlín. Povráva sa, že od toho času Ondrej z duše nenávidí protivníkov, ktorí v boji používajú sekery. Jeho odpor k sekere je medzi jeho blízkymi dobre známy a často sa tak stáva terčom žartov pri večernom popíjaní vína v krčme neďaleko radnice či pri rozprávaní príbehov pri ohni vo vojenskom tábore.

Pán Donč, vedomý si Ondrejových zásluh v boji, a vediac tiež, že ide o dobrého a spoľahlivého muža, prizval Ondreja do svojej najbližšej družiny. Ondrej navyše viackrát preukázal svoje zručnosti v sedle, ako i schopnosť bez prestávky cestovať dlhé hodiny, a teda bola mu pridelená práca posla, ktorý sa v jazyku ľudu aj „beharom“ nazýva. 9 Vždy, keď sa pán Donč rozhodol navštíviť hociktorú svoju ves, vyslal ta najskôr Ondreja, ktorý príchod pána ohlásil richtárovi a dozeral na výber vhodného ubytovania pre svojho pána a pre jeho sprievod. 10 Keď bola jeho úloha splnená, vrátil sa späť za pánom so správou, že všetko je na jeho príchod pripravené. Neskôr sa Ondrej opäť vyznamenal na mnohých ďalších vojenských výpravách, či už ako Dončov posol, alebo ako jazdec vo vojsku. I stal sa Ondrej, vďaka svojmu blízkemu vzťahu k svojmu pánovi, jedným z popredných obyvateľov vsi Lypche, ba menovaný bol i do rady starejších v tejže vsi. Tu spolu s iným váženým familiárom pána Donča, Matúšom Kamenným, pomáhajú richtárovi spravovať túže ľudnatú ves. Ondrejove polia mu zabezpečujú dostatočnú obživu pre rodinu, ba zostáva mu dostatok i na predaj. Seno z jeho lúky slúži mu na vyživenie jeho troch koní a zbytok odovzdáva stajniam pána Donča. Z príjmov zo svojich statkov kúpil niekoľko kusov dobytka, ktorý obhospodarujú jeho traja želiari, teda pýši sa dostatkom mäsa aj mlieka. Hoc Ondrej nikdy úplne nepozdvihol zašlú slávu svojich predkov, stal sa z neho jeden z najmajetnejších mešťanov vo vsi Lypche.

1.  Ondrej je fiktívna postava, ktorej životopis je inšpirovaný reálnymi historickými udalosťami a vystupujú v ňom skutočné historické osobnosti. 
2.  V Ondrejovom príbehu čitateľ dozaista natrafí na vlastné mená osôb, ktoré sa mu môžu zdať prinajmenšom vtipné. Ide však o staré mená zaužívané v slovenskom jazykovom prostredí prakticky od raného stredoveku. Slovenské etnikum (rovnako ako aj iné etniká) si dlho udržiavalo tradíciu starých, nekresťanských, mien (napr.  Deva, Cepko, Povša, Buchta, Dubák), ktoré začali u etnicky slovenskej šľachty postupne miznúť v 13. až 14. storočí, avšak u prostého ľudu postupne až v priebehu 14. – 15. storočia, kedy ich takmer úplne nahradili kresťanské mená, prípadne zložené slovanské mená ako napríklad Sebeslav, Synko, Ľubomír etc.
3.  Synovia jobagiónov (resp. mladší jobagióni) boli koncom 13. storočia sociálne stotožniteľní so zemianskou vrstvou, ktorá bol za držbu drobných majetkov povinná nastupovať do kráľovského vojska. Prestíž synov jobagiónov ku koncu 13. storočia postupne upadala tak, ako aj postavenie kráľovských a hradných jobagiónov. Tí šťastnejší z nich si udržali svoj zemiansky status. Tí menej šťastní sa spoločensky i majetkovo prepadli na úroveň roľníckeho obyvateľstva.  
4.  Rakúsky vojvoda Fridrich II. Bojovný (1211 - 1246) vpadol do Uhorska v roku 1242. Neúspešne obliehal Bratislavu a postupoval Považím až k Hlohovcu. Krátko na to však bol uhorským vojskom vytlačený. Bojachtivému vojvodovi sa jeho vpády do Uhorska nakoniec stali osudnými - dňa 15. júna 1246 padol v bitka pri Litave. 
5. V roku 1262 kráľ Belo IV. skutočne odmenil troch mužov z Liptova drobným územným majetkom v Ľubeli. Hoci sa v skutočnosti nejednalo o hrdinov z nášho príbehu, chceme na tomto príklade čitateľovi ukázať akým spôsobom bolo možné nadobudnúť majetok v období stredoveku.
6. Sľachtic Ján Gallicius je skutočnou historickou postavou, ktorá v Liptove nadobudla významné majetky. V roku 1278 Ján Gallicius získal od kráľa Ladislava IV. územný majetok, ktorý bol vyčlenený z chotára Ľubele. Ide zároveň o prvú písomnú zmienku o zmienenej dedine. 
7. Zaberanie drobných majetkov hradných jobagiónov, synov jobagiónov či kráľovských jobagiónov silnejšími šľachticmi v druhej polovici 13. storočia súviselo predovšetkým s novým ponímaním šľachtictva po renovácii Zlatej buly v roku 1262. Mnoho zemanov, ak nezískali kráľovskú donáciu na svoje majetky, sa prepadlo na úroveň poddaných, pričom sa časom zabudlo na ich niekdajšie výsadné postavenie. Na Ondrejovom životopise sa snažíme čitateľovi ukázať ako asi mohol vyzerať život schudobneného zemana, ktorý prišiel o svoje práva a nijak sa nemohol dovolať spravodlivosti. Takýchto prípadov by sme v 13. a 14. storočí našli v Uhorsku mnoho. Hoci sa postava nášho Ondreja napokon stala zámožným mešťanom, nie všetci schudobnení zemania mali také šťastie. 
8. Brnenie patrilo v období stredoveku k najdrahocennejším komoditám. Hodnota brnenia sa, samozrejme, odvíjala od jeho kvality. Brnenie najvyššej (v období 13. a 14. storočia predovšetkým krúžková zbroj) mohlo dosahovať hodnotnu dediny či časti hradu. Menej luxusné kúsky boli hodné niekoľkých kusov dobytka.
9.  Behari – podľa prof. Uličného sa pomenovanie „behar“ objavuje v slovenskom jazykovom prostredí od raného stredoveku. Behar v kontexte rýchly jazdec, resp. bežec – tzn. posol.
10. Panovníci i šľachtici spravidla vysielali poslov do miest, ktoré hodlali navštíviť, niekoľko dní či týždňov vopred. Poslovia mali zabezpečiť najviac vyhovujúce ubytovanie, základné potreby a celkové logistické zázemie pre prichádzajúcu družinu svojho pána.