Matúš zvaný Kamenný

(1271 až † 1338)

Spoločenské postavenie:

• vojak a neurodzený familiár pána Donča z Liptova
• kováč na hrade Liptov a vo vsi Lypche (Partizánska Ľupča)

Majetkové pomery:

• dobrý zrubový dom so šindľovou strechou, s dobrou omietkou a bránou na námestie.
• veľký dvor s kováčskou dielňou v jeho zadnej časti a veľkou záhradou, za ktorou preteká miestny potok.
• dve poplužia pôdy (cca 120 hektárov), ku ktorým sa viaže povinnosť nastúpiť v prípade potreby do vojska pána Donča ako i poskytovať remeselné zaobstaranie pre panskú kúriu a hrad.
• jeden jazdecký kôň, jeden dobre cvičený kôň do boja, dva dobre živené býky, štyri kravy, cap, osem kôz, šesť prasiat a 15 sliepok. Ďalej dobré brnenie s prilbou, mečom, štítom a kopijou. Niekoľko odevov z kvalitného vlneného súkna a ľanu. Strieborné šperky.
• Matúšovi s remeslom a domácimi prácami stále pomáha želiar Bohdan.

Počas jednej chladnej jarnej noci v roku Pána 1271 porodila Radana, žena kováča Vlkoslava, dvoch synov. Pôrod nebol ľahký a matka ležiaca na slamníku, prikrytá párom vlnených diek, pri piecke v rohu miestnosti takmer vypustila ducha. Azda iba vďaka milosrdenstvu všemohúceho Pána Boha, i skúsenosti dedinskej pôrodnej baby Betky, sa Radana dožila nasledujúceho rána. Rodičia pomenovali svojich synov menami Matúš a Matej. Vlkoslav žil so svojou ženou sám v dobrom dome na okraji námestia vo vsi Lypche. Tenže dom vybudoval ešte jeho otec Strmeň, ktorý kedysi takisto bol kováčom v tejto vsi. Stalo sa však na jar roku pána 1241, že spolu s niekoľkými mužmi z dediny povolaný bol do oddielu zvolenského podžupana, ktorý vydal sa do Pešti, kde táborilo vojsko kráľa Bela, toho mena už štvrtého. V tomže čase totiž do Uhorského kráľovstva vpadli nehanební Tatári a kráľovo vojsko schádzalo sa na zmužilý boj proti nepriateľovi. Oddiel podžupana Zvolena, čítajúci dovedna štyridsať jazdcov, ktorých sprevádzali niekoľkí povozníci so svojim vozmi, pomocníci a remeselníci, dorazil po štyroch dňoch cesty do mesta Vacov, ktoré ležalo pol dňa pešej chôdze od Pešti. Po príchode do Vacova zložili sa na záhrade patriacej farárovi tohože miesta, kde už táborili aj iní vojaci. Strmeň sa tu dal ihneď do práce a pomáhal miestnym kováčom s vykúvaním hrotov šípov do kuší. Stalo sa však dňa 17. marca toho roku, že do Vacova vpadlo Tatárske vojsko a bezbožne vraždilo všetko a všetkých, ktorí prišli mu do cesty. Tých čo nezahubili šabľami a šípmi, či nespálili v domoch, tí sa pri úteku utopili v rozvodnenom Dunaji.* Holý život snažil sa tu zachrániť si i kováč Strmeň, ktorý spolu s niekoľkými vojakmi chcel sa ukryť v kamennom paláci patriacom tunajšiemu prepoštovi. Bezbožní splodenci diabla však vidiac, že palác je silno opevnený, celý ho podpálili. A kto vyskočil z okna paláca, či pokúsil sa vybehnúť dverami, toho ihneď dorúbali. Tak smutne skončil kováč Strmeň, otec Vlkoslava, keď spočinul pod troskami domu v meste Vacov. 2

O sotva dvojročného Vlkoslava musela sa teda postarať iba jeho matka Budimíra. Aby neupadla do biedy a dokázala odvádzať ročnú daň a desiatok cirkvi, pomáhali jej s obhospodarovaním záhrady a oráčin otec i bratia. Napriek výdatnej pomoci súrodencov bol pre Budimíru život bez muža náročný. Keďže sa jej bratia starali aj o vlastné statky, nedokázali obhospodáriť celé pole po zosnulom Strmeňovi a Budimíra tak nebola schopná odovzdávať zo svojho statku pravidelnú rentu vrchnosti. Biedne jej postavenie si v tomže čase povšimol richtár Ján. Uľútostilo sa tomuto váženému mužovi mladej vdovy a rozhodol sa bremeno platenia dane prevziať za Budimíru na seba. Ba dokonca, keď Vlkoslav dovŕšil pätnásteho roka života, poslal ho richtár Ján do učenia kováčovi do blízkej vsi Swata Anna (Liptovská Anna), ktoráže patrila k podhradiu hradu Liptow. Keď mladý Vlkoslav nadobudol mnohé skúsenosti, ujal sa pokračovať v remesle svojho zosnulého otca Strmeňa, teda stal sa kováčom v rodnej obci Lypche. Tu našiel si ženu Radanu a tá mu po necelom roku od svadby porodila synov Matúša a Mateja.

Keďže Vlkoslav prežil ťažké detstvo, kedy od útleho veku musel zhostiť sa náročnej práce v domácom hospodárstve, snažil sa svojich synov na život čo najlepšie pripraviť. Keď obaja dovŕšili siedmeho leta života, otec previedol na nich obrad ľudom nazvaný postrižiny, teda vyviedol chlapcov z raného detstva do obdobia dospievania. 3 Od tohože času, hoc chlapci boli stále hraví, zasväcoval ich do nevyhnutných prác. A teda na začiatku jari brával ich na svoje pole, kde priúčal ich orbe pluhom zapriahnutým za pár volov. V mesiaci apríl zasa nadchádzal čas aby chlapci Vlkoslavovi pomáhali pri vysádzaní humna za domom, či s vysekávaním kríkov na kraji lesa, ktoré prerastali do lúky, na ktorej Vlkoslav pásol svoj dobytok. Začiatkom leta opäť vychádzali na pole aby skosili úrodu a vozom ju zviezli do humna za domom. Keď nadišla jeseň chlapci motali sa po humne a znášali snopy obilia, ktoré potom Vlkoslav, za pomoci bratov svojej ženy, mlátil. Neskorú jeseň mali chlapci najradšej. Otec a strýkovia ich totiž brávali do lesa pásť svine. Chlapci ich kŕmili žaluďmi, ktoré dospelí muži zrážali zo stromov, či vyhľadávali ich v lesnom poraste. Ak zrovna nekŕmili svine, zbierali prútie a drevo, ktoré otec a strýkovia pripravovali na zimu. 4 Práve zima bola obdobím, keď na seba rodina mala viac času. Počas dlhých zimných večerov, popri tom ako sa chlapci hrali na ovčej kožušine pri hlinenej peci v rohu izby, rozprával im Vlkoslav príbehy a legendy o slávnych hrdinoch minulosti, akými boli kráľ Svätopluk, svätý Svorad, či svätý kráľ Ladislav. 5 Popri všednej práci ich navyše Vlkoslav počas celého roku brával do kováčskej dielne, ktorá stála za jeho domom, kde priúčal ich remeslu, ktoré raz po ňom mali prevziať.

A tak plynuli letá až bratia dospeli. Matúš osvojil si kováčsku zručnosť po otcovi a pomáhal mu v kováčskom remesle. Matej, ktorý v zručnosti opracúvania kovu po otcovi nevynikal, dal sa na prácu uhliara. 6 Celé dni pracoval v uhlišti pri koryte rieky Wag (Váh), kde žil v chatrčiach so skupinou uhliarov. Priučil sa tu medzi chlapmi mnohým nerestiam ducha, ba predovšetkým často oddával sa po práci pitiu. V rodičovskom dome sa takmer neukazoval. Naopak Matúš svedomite pomáhal otcovi v dielni a naberal cenné skúsenosti. Keďže postarší Vlkoslav už na prácu v dielni nebol sám, všestrannejšie mohol naložiť so svojim remeslom. Tu s Matúšom kuli klince, motyky, či sekery pre potreby obyvateľov dediny, tam zas hroty šípov pre luky tunajších lovcov a hájnikov, a či podkovy pre panské kone. Ba najlepšiu plácu azda mali z výroby krompáčov pre Sasov, ktorí v okolitých lesoch ťažili drahé kovy. 7 Vlkoslavovi sa začalo natoľko dariť, že prijal do svojho domu želiara Bohdana, osirelého chlapca, ktorý pomáhal im pri domácich prácach okolo zvierat, či na poli. 8 Keď Vlkoslav kvôli pokročilému veku skončil s remeslom, jeho syn Matúš bol už vychýreným kováčom. Jeho sekery boli považované za najlepšie v šírom okolí, ba aj kone podkúval s nevídanou šikovnosťou. Matúš však netúžil prežiť život iba výrobou bežných nástrojov a podkúvaním koní, tak ako jeho otec, či dedo. Vedel totiž, že vo väčších mestách žijú majstri, ktorí z kovu dokážu vytvarovať prilby. Hocijako sa však snažil kovový plát tvarovať, tento mu buď praskol alebo sa zvlnil ako zošúpaná kôra stromu.

V roku Pána 1299 stal sa pánom hradného panstva Liptow mladý šľachtic Donč, syn Dominika, ktorého však vychoval jeho strýko, zvolenský veľžupan Demeter. Tenže Donč ihneď začal so správou svojich majetkov. Ak nespravoval svoje panstvo z hradu Liptow, tak pobýval vo svojej kúrii vo vsi Lypche. Zaujímal sa najmä o hospodárenie a výnosy v tejže najvýznamnejšej vsi na jeho panstve i mienil výrazne posilniť tunajšiu remeselnú výrobu. O šikovnom kováčovi Matúšovi, a o jeho pokusoch s kutím prilieb, povedal mu richtár Gobel. 9 Donč si dobre uvedomoval, že rozvinutie výroby prilieb na jeho panstve nielenže by pozdvihlo zisky z kováčskeho remesla, ale umožnilo by mu doplniť zbrojnicu na jeho hrade novými dobrými prilbami. Veru neubehlo príliš veľa času a Matúš už sedel na voze a mieril do mesta Nitria (Nitra), kde priučiť sa mal kutiu a ohýbaniu plechu u miestneho majstra. Na trovy pána Donča pobudol v Nitrii niekoľko mesiacov. A hoci pán Donč platil miestneho majstra za Matúšovu výučbu, tento aby nehladoval, privyrábal si aj ako strážca skladu u miestneho krčmára, pričom jeho pláca bola niekoľko denárov denne a k tomu krčah piva. Keď Matúš nabral v meste Nitria potrebné skúsenost, vrátil sa domov, a čoskoro začal s výrobou prvých prilieb. Pán Donč dokonca prikázal, aby Matúš pravidelne pobýval v kováčskej dielni na hrade Liptow, kde vyrábal pre hradnú zbrojnicu šípy do lukov i kuší. Samotné prilby však kul vo svojej vlastnej dielni v dedine, keďže tá bola pre toto remeslo vhodnejšia. Hoc Matúš stále kul i bežné predmety dennej potreby, výroba prilieb a iných nástrojov na boj mu zaberala toľko času, že potreboval v dielni výraznejšiu pomoc. Hoci stále choval želiara Bohdana, ktorý mu popri svojich povinnostiach na domácom hospodárstve pomáhal aj v dielni, i tak bolo práce priveľa.

Rozhodol sa teda Matúš, že pokúsi sa presvedčiť svojho brata Mateja, aby upustil od života v tábore uhliarov, a zostal bývať doma, pričom spoločne by viedli remeslo. I Matej súhlasil. Nemilosrdný osud však zasiahol skôr ako sa stihol s Matúšom pustiť do práce. V mesiaci august v roku Pána 1305 konalo sa totiž na poli pred vsou Lypche zhromaždenie zvolané pánom Dončom. Svoje záležitosti sem prišli predniesť zemania a richtári z okolitých vsí, ako i iní predstavitelia obcí. Stalo sa, že na tomto zasadnutí objavil sa i tenže Matej, ktorý vyzbrojený sekerou a krátkym nožom, vedený azda rukou samotného diabla, pred zrakmi všetkých touže sekerou zamordoval istého zemana Jána zo vsi Lubella (Ľubeľa). Zlé jazyky vravia, že dôvodom bolo akési sedliacke dievča Anka.* Besniaceho Mateja posilneného pijatikou sotva odzbrojilo päť chlapov. Ešte na tomže zhromaždení ho pán Donč odsúdil na trest obesením, čo učinili hneď druhého dňa. Hoci Matúša smrť jeho dvojčaťa hlboko zasiahla, miestni ľudia doposiaľ hovoria, že na bezduché bratovo telo, visiace na šibenici, hľadel s kamennou tvárou. Azda i vďaka tomu prezývajú ho Matúšom Kamenným. Matúš však dobre chápal, že jeho brat sa previnil voči Božím prikázaniam, a teda spravodlivosti muselo byť učinené zadosť. 10

Matúš, vďaka svojej remeselnej zručnosti i oddanosti svojmu pánovi, postupne zveľaďoval svoj majetok. Opravil dom po svojich rodičoch, postavil väčšiu kováčsku dielňu a nadobudol viacero drobných pozemkov. Právom sa zaradil medzi dvanástich vznešených mužov, teda prísažných, ktorí tvorili radu v mestečku Lypche. 11 Povráva sa, že patrí k najbližším družiníkom magistra Donča, kedy sprevádza tohože svojho pána azda na všetkých diplomatických či vojenských výpravách.

1.  Matúš je fiktívna postava, ktorej životopis je inšpirovaný reálnymi historickými udalosťami a vystupujú v ňom skutočné historické osobnosti.
2.  Dňa 17. marca 1241 vpadla do mesta Vacov časť mongolského vojska. Nemilosrdne vraždili obyvateľov mesta, pričom ľudí, ktorí sa ukryli v kostole, či v kamenných domoch, spolu s domami spálili. Kamenné budovy mohli slúžiť ako ohniská odporu, do ktorých sa spravidla utiekalo bezbranné obyvateľstvo. 
3.  Postrižiny boli starým obradom, ktorý sa v slovanskom prostredí objavuje od raného stredoveku a v rôznych modifikáciách pretrval, najmä v dedinskom prostredí, azda po celý stredovek. Tento rodinný rituál znamenal symbolické odobratie chlapca z opatery matky. Chlapcovi boli po prvý krát ostrihané vlasy, pričom od tohto momentu prešiel predovšetkým do výchovy otca, ktorý ho postupne začal priúčať mužským prácam. K obradu dochádzalo niekedy medzi piatym až siedmym rokom života chlapca. 
4.  Každý mesiac v roku mal v živote stredovekého človeka svoj špecifický význam. Na základe zmien počasia, ku ktorým počas roka dochádza, vedeli stredovekí sedliaci presne určiť vhodný čas k realizácii jednotlivých hospodárskych aktivít. Vo vyššie uvedenej pasáži sme sa pokúsili stručne načrtnúť pracovné činnosti bežného stredovekého človeka naprieč kalendárnym rokom. 
5.  Vďaka štúdiu dobových písomných a obrazových prameňov vieme, ktoré historické postavy boli v období stredoveku obľúbené v etnicky slovenskom prostredí. Už český kronikár Kosmas (asi 1045 – 1125) sa zmieňuje o tom, že počas svojho pobytu v Nitrianskom kniežatstve v roku 1099, sa medzi ľuďmi „...o Svätoplukovi všeobecne rozpráva...“ V našom texte, kvôli našej snahe o navodenie dojmu dobovej kroniky, označujeme Svätopluka za kráľa, lebo tak ho označovali aj dobové legendy, ktoré sa ústnym tradovaním zachovali až do modernej doby. Za významného domáceho svätca bol v slovenskom prostredí vnímaný sv. Svorad (okolo 980 – 1030). Obľube sa tešil aj uhorský kráľ Ladislav I. Svätý (1040 – 1095), o čom svedčí početné zastúpenie motívu Ladislavskej legendy na stenách stredovekých sakrálnych stavieb na území dnešného Slovenska. 
6.  Uhliari vyrábali drevené uhlie prostredníctvom spaľovania kmeňov stromov. Drevené uhlie bolo potrebné pre vykurovanie na kráľovskom dvore, na šľachtických hradoch, či kúriách, domoch bohatých mešťanov ale aj pri remeselnej výrobe. Uhliarske tábory často sídlili v blízkosti korýt riek kvôli prevencii pred prípadným požiarom spôsobeným spaľovaním dreva. 
7.  Ľupča na Liptove bola významným banským strediskom. Od polovice 13. storočia sa v nej usadilo niekoľko nemeckých rodín, ktoré sem dorazili pravdepodobne z Banskej Štiavnice a Krupiny. V okolitých horách a riečkach ťažili zlato a striebro. Zisky z ťažby plynuli v období 13. storočia do pokladnice kráľa. Môžeme predpokladať, že v období mocenskej anarchie na počiatku 14. storočia si výnosy z ťažby uzurpoval magister Donč. 
8.  Želiari boli chudobní pomocníci, ktorí za stravu a drobnú plácu pomáhali v domácnostiach majetnejších poddaných. Spravidla sa starali o domáce zvieratá, či pomáhali v poľnohospodárskych prácach.  
9.  Richtár Gobel bol pravdepodobne nemeckého pôvodu a bol príslušníkom patriciátu v mestečku Ľupča na Liptove. Na základe písomných prameňov vieme, že úrad richtára zastával okolo roku 1294. 
10. Hoci môže príbeh o zabití soka v láske znieť akokoľvek romanticky, písomné pramene nám dokazujú, že k podobným nešťastným udalostiam skutočne dochádzalo. Prípady, kedy sa drobný šľachtic zaľúbil do sedliackeho dievčaťa, prípadne ho uniesol, či využil, neboli až také zriedkavé. Z uhorských písomných prameňov sa dozvedáme, že šľachtic neraz uniesol sedliacku ženu, ktorá bola vydatá!
11. Iurati - teda prísažní, boli volenými zástupcami z radov vážených mešťanov v mestách a mestečkách. Tvorili mestskú radu a mali právomoc pomáhať richtárovi pri súdení prehreškov a rôznych kriminálnych deliktov ostatných obyvateľov mestečka.