Martin zo Zamaroviec

( 1270 až † 1341)

Spoločenské postavenie:

• Hlavný koniarnik pána Donča z Liptova (veliteľ vojska)
• Kastelán hradu Liptov a správca panstva Liptov
• Radca pána Donča z Liptova
• Rytier a dvoran pána Donča z Liptova
• Donátor kostola Svätej Margity vo vsi Jaseno

Majetkové pomery:

• Vlastník vsí Calnok (Kalník), Zabor (Záborie), Malé Jaseno, Veľké Jaseno spolu so všetkými ich úžitkami, pasienkami, oráčinami, lesmi a dobytkom.
• Vlastník dvoch mlynov na rieke Wag (Váh) neďaleko Swatej Mary
• Nárok na hrad Levia Skala (Vršatec) a vsi Podhradhye, Bohwnycz, Pruska, Thuhene, Wychap, Liburcha a Zamard ( majetky zabraté Matúšom Čákom )
• Dva bojové kone, štyri jazdecké kone, veľké čriedy rôzneho dobytka, výborné brnenie s uzavretou i otvorenou prilbou, štít, meče, kopija, drahocenný pozlátený palcát, odevy z dobrého hodvábu a brokátu, nádherne zdobené klobúky a čiapky, zlaté a strieborné šperky, drahocenné látky zo Svätej zeme a iné poklady.

Pán Martin uzrel svetlo sveta v roku 1270 od narodenia Spasiteľa, v kamennej kúrii vo vsi Zamard (dnes Zamarovce), ako výhonok z manželstva pána Mikuláša, syna Hostyňu, a panej Alžbety z Kazchy (dnes Košeca). Po otcovi pochádza pán Martin zo znamenitého a vynikajúceho rodu, ktorý do Uhorského kráľovstva prišiel za vlády kráľa Ondreja, toho mena druhého, zo zemí Sasov. Tíže príchodzí saskí hostia boli súrodencami, ktorí usadili sa vo vsi Zamard medzi domácim ľudom a naprieč letami vyznamenali sa v službe uhorským kráľom. I práve vďaka vernej službe panovníkovi nadobudli títo hostia značný majetok. Stalo sa tiež, že zmieňovaní Sasi vzali si za manželky dcéry Sloveninov a deti počaté z takýchto ich zväzkov časom takmer úplne zabudli na nemeckú reč svojich otcov, teda nebolo ich viac možné rozoznať od okolitého ľudu. Ba i ďalšie generácie potomkov zmieňovaných saských hostí nedostávali už mená po svojich nemeckých predkoch, lež krstení boli menami všednými v krajoch nad Dunajom. 2 ; 3

Najvýznamnejším mužom tretej generácie rodiny stal sa Hostyňa, ktorý si spolu s bratmi Benšem, Perylom a Cepkom, postavil blízko cesty za vsou kamenný dom obohnaný akýmsi valom z hliny a dreva. Hostyňovi takisto patrili sady v okolí dediny ako i niekoľko jutár dobrých polí. Bratom sa vodilo natoľko dobre, že svár závisti bol zasiaty do sŕdc tunajších hradníkov hradu Trenčín. 4 V roku Pána 1241, krátko pred tým ako do krajiny vpadli bezbožní Tatári, podujali sa totiž muži Povša, Hypolit a Ondrej pred kráľom obviniť Hostyňu a jeho bratov, že i oni sú poddanými tohože hradu a porušujú zákon tým, že si voči nemu neplnia svoje povinnosti. Bratia teda museli kráľovským poverencom predložiť svoje staré listiny aby tak obhájili svoje výsadné postavenie slobodných ľudí. Kráľovský majestát uznal práva Hostyňu i jeho bratov, ktorí tak i naďalej nemuseli sa zúčastňovať robôt v prospech hradu, lež bola im potvrdená povinnosť, že musia oni zo šiestich domácností vyslať do komitátneho vojska jedného obrneného jazdca. Hostyňa, spolu s bratmi, udatne bojovali proti Tatárom pod kruhvou pána kráľa, za čo si vyslúžili ďalšie majetky. 5

Po tom, čo zlorečení Tatári opustili krajinu, teda v roku Pána 1242, narodil sa v Hostyňovej kúrii jeho syn Mikuláš, ktorému bola predurčená oslnivá budúcnosť. O dva roky neskôr uzrel svetlo sveta ešte jeden výhonok Hostyňovho rodu, syn Ondrej. Mikuláš sa ako mladík zúčastnil ťaženia najvíťaznejšieho kráľa Bela, toho mena štvrtého, proti železnému kráľovi Čechov, Otakarovi. Pri Kressenbrunne, kde sa na sviatok svätej Margaréty Antiochijskej odohrala prestrašná bitka, sa Mikuláš vyznamenal tak, že čo by obrnený jazdec zo sedla kopijou zrazil štyroch českých rytierov. 6 Nasledujúceho leta odobral sa na večnosť Hostyňa a obaja synovia si rozdelili majetky po otcovi. Mikulášovi tak pripadla polovica vsi Zamard aj s rodovou kúriou ako i ves Liburcha (dnes Ľuborča). Mladší syn Ondrej podedil po Hostyňovi druhú časť vsi Zamard a ves Derethoma (dnes Drietoma). I vychádzali bratia v príkladnej bratskej zhode a zveľaďovali svoje majetky. Rok Pána 1270 bol pre pána Mikuláša preradostný. Manželstvo jeho s pani Alžbetou z Kazchy požehnané bolo narodením syna Martina.

Hoci chlapec narodil sa zdravý, matka jeho nemala dostatok mlieka a tak ho musela prikrmovať poddaná dojka Drahuša. Tej chlapec natoľko prirástol k srdcu, že pani Alžbeta prijala ju medzi svoje osobné slúžne, aby jej tak pomáhala s opaterou chlapčiatka i v čase, keď už odrástlo od potreby živiť sa materinským mliekom. Drahuša často malému Martinovi rozprávala príbehy o živote poddaných, ba i rôzne báje táravých igricov o lesných vílach, či zlomyseľných škriatkoch žijúcich v neďalekých skaliskách. Drahušina prítomnosť, ako i výchova matky Alžbety, priúčali malého chlapca k pochopeniu a láskavosti k poddaným. Pán Mikuláš, otec Martina, doma často nepobýval, lež mal plné ruky práce so správou svojich majetkov i službou jeho milosti, pánovi kráľovi Uhorského kráľovstva. Tenže Mikuláša i jeho brata Ondreja obdaroval, v roku Pána 1276, hradom Levia Skala (dnes Vršatec) ako i vsami Podhradhye (dnes Vršatské Podhradie), Bohwnycz (dnes Bohunice), Pruska (dnes Pruské), Thuhene (dnes Tuchyňa) a Wychap (dnes Výčapy). Ešte v tomže roku Božia prozreteľnosť osvietila myseľ Mikulášovho brata Ondreja, ktorému Pán Boh doposiaľ nedoprial radosti potomstva, aby spísal závet. V prípade, že by sa odobral na večnosť odkázal on svojmu bratovi Mikulášovi vsi Pruska, Thuhene, Wychap, druhú časť rodovej vsi Zamard i zároveň predal Mikulášovi svoju časť hradu Levia skala s podmienku, že na tomže hrade môže dožiť jeho žena. Tieže peniaze nadobudnuté z predaja svojej časti hradu odkázal i s iným bohatstvom kláštoru na Skalke a ves Derethoma prenechal on na úžitok svojej žene. 7

V roku Pána 1278 vydali sa obaja bratia s mocným uhorským vojskom vedeným pánom kráľom Ladislavom, toho mena už štvrtým, do boja proti českému kráľovi Otakarovi. V tomže slávnom boji, kde mocné uhorské šíky tohože Otakara zahubili a jeho vojsko rozvrátili, však bol Ondrej, syn Hostyňu a brat Mikuláša, istým Moravanom v boji zabitý. Mikuláš ho so všetkými poctami nechal pochovať v kláštore Svätého Benedikta na Skalke a naplnil i svoj sľub, že vdovu po Ondrejovi zaopatrí a nechá žiť na hrade Levia Skala. Vďaka zdedeným majetkom stal sa Mikuláš pánom celého panstva spomínaného hradu, ktorýže sa stal strediskom jeho majetkov na rieke Wag (Váh). Po pohrebných obradoch Mikuláš niekoľko dní na svojom hrade hostil pána Štefana zo Seunich (dnes Nová Baňa), ktorý bol jeho bratrancom. Tohože bohabojného a statočného muža, ktorý sa v Mikulášovom sprievode takisto vrátil z ťaženia na Morave presvedčil, aby vzal Martina, ktorý dovŕšil ôsmeho leta života, do učenia.

A tak sa stalo, že chlapec strávil na Štefanom hrádku v Tekove niekoľko liet. Priúčal sa ta narábaniu s mečom, boju s kopijou, či jazde na koni. Štefan ho zároveň pravidelne nechával, hoc i niekoľko dní, v neďalekom benediktínskom opátstve zvanom Svätý Beňadik, kde sa priúčal darom čítania a písania. Pokiaľ ide o znalosť jazyka vzdelancov, tak latinskej reči sa Martinova myseľ priveľmi bránila. Hoci z latinčiny priučil sa iba niekoľkým slovám, plynulo dokázal čítať a písať v reči ľudu. Čas strávený medzi múrmi kláštora a časté rozpravy so vzdelanými mníchmi v kláštornej záhrade, dali mu náležitý rozhľad, múdrosť i záujem o veci duchovné. Nemálo času trávil on v kláštornom kostole, kde obdivoval honosnú architektúru i nádhernú výzdobu, ktorá v ňom prebúdzala zaľúbenie v umení. Keď dovŕšil Martin štrnásteho roku života, vrátil sa on, vzdelaný v znalosti písma, boja i duchovna, k rodičom svojim na hrad Levia Skala, kde otec Mikuláš začal ho pripravovať v záležitostiach správy majetkov. Mladý Martin bol doma sotva dve letá, keď otec jeho, Mikuláš, vážne ochorel na akúsi pľúcnu nemoc a krátko pred sviatkami narodenia Pána roku 1286 pobral sa do Božieho kráľovstva. Po otcovi stal sa Martin pánom hradu Levia Skala, ako i dedín Podhradhye, Bohwnycz, Pruska, Thuhene, Wychap, Liburcha a Zamard. I bol tak mladý muž jedným z najmocnejších šľachticov sediacich na západnom brehu rieky Wag.

Panstvo mladého pána Martina susedilo na severe s panstvom istého Mareka, ktorý sedel na hrade Lednyche (dnes Lednica), a s pánom Dionýzom zo Sudcze (dnes Súča) na juhu. Na západe siahalo až po Moravskú hranicu a na východe susedilo s panstvom pána Matúša z Trenčína. Sotva sa Martin ujal správy majetkov, dostal sa do sporu s menovaným Marekom z Lednyche o akúsi lúku, ktorá rozprestierala sa na hraniciach ich panstiev. Spor sprevádzali rôzne neprávosti, nehovoriac o istých násilnostiach na poddaných, ktorých sa Marek z Lednyche dopúšťal. Pán Martin obávajúc sa, že starý pán Marek o pomoc požiada mocného pána Matúša z Trenčína, sám sa dal do Matúšových služieb, teda stal sa jeho familiárom. Pán Marek z Lednyche nemohol viac vzdorovať pánovi Martinovi, ktorého podporovali jeho susedia, teda pán Matúš z Trenčína i pán Dionýz zo Sudzce, ktorý takisto bol v Matúšových službách, i rozhodol sa on pánovi Martinovi túže lúku odstúpiť. K zmieru došlo na hrade Lednyche, kde navrhol pán Martin zásnuby s Marekovou jedinou dcérou Janou. Hoc by bol takýto sobáš pre pána Mareka výhodný, tento ho tvrdohlavo odmietol. Tri letá po týchže udalostiach však pán Marek nešťastne zhynul na poľovačke a správy jeho panstva ujal sa jeho brat Michal. Ten ponúkol ruku panny Jany, dcéry svojho zosnulého brata Mareka, pánovi Martinovi. Martin túže ponuku prijal a so šľachtičnou Janou uzavrel sviatosti manželstva krátko po Veľkej noci v roku Pána 1290. Z tohože zväzku boli zakrátko počaté dve dcéry.

Pán Martin v týchže rokoch naberal v službách Matúša z Trenčína na vážnosti. V roku Pána 1301 bol pánom Matúšom z Trenčína vyslaný do Hodonína, kde s inými poprednými šľachticmi sprevádzal českého princa Václava, teda uhorského kráľa Ladislava, toho mena piateho, na jeho ceste do Uhorska. Pán Martin často zastupoval pána Matúša v rozličných záležitostiach a svedomite plnil jeho vôľu. Stalo sa však v roku Pána 1303, že pán Matúš z Trenčína zosnovať chcel násilný prepad hradu Gimes (dnes Gýmeš), na ktorom žili niekoľkí členovia istej vetvy rodu Hunt-Poznan, s ktorými sa chcel tenže Matúš kruto porátať. Proti tomuže Matúšovmu rozhodnutiu sa pán Martin ostro ohradil tvrdiac, že v záujme kresťanského učenia nevstúpi potajme do domu nič netušiaceho človeka aby mu mohol ublížiť, keď je bezbranný. Odmietol teda Martin pridať sa k prepadu hradu Gimes a neposlal ta ani svojich ozbrojencov. Od tohože času sa vzťahy medzi pánom Matúšom z Trenčína a pánom Martinom zo Zamardu zhoršovali. 8

V jeden jesenný podvečer v roku Pána 1304 dorazil na hrad Levia Skala pán Dionýz zo Súče. Pán Martin ho bohato pohostil a tenže Dionýz mu v dobrom rozmare prezradil, že pán Matúš hodlá pána Martina kruto strestať za to, že v mnohých záležitostiach sa spupne postavil proti jeho vôli. Tenže Matúš chcel zabrať Martinove majetky a uvrhnúť jeho rodinu do biedy s nejasným osudom. Pán Martin, v strachu o svoju ženu i dve dcéry, rozhodol sa spasiť útekom. Neodvážil sa on cestovať územím Matúša z Trenčína na juh do bezpečného Budína, kde sídlil kráľ Karol, lež vydal sa kratšou cestou na východ, kde za horskou hradbou ležali dŕžavy pánov Demetera a jeho synovca Donča.

S dvoma vozmi a s hŕstkou slúžnych, nesúc ženu, deti i najväčšie drahocennosti, ponáhľal sa pán Martin do Turca, kde uchýlil sa v kláštore pod hradom Turiec. 9 Tu zanechal ženu i svoje dve dcéry so služobníctvom a sám sa rýchlo vydal ku hradu Liptow, kde pobýval tenže magister Donč. Pán Donč vediac, že Martin je mužom dobrých mravov, a že postihla ho hrozná neprávosť, sám usadol do sedla a v zbroji sa vydal na čele troch desiatok svojich jazdcov, sprevádzajúc pána Martina, do kláštora pod hradom Turiec. Odtadiaľ sa s pánom Martinom, jeho ženou Janou, dvoma malými dcérami a s hŕstkou Martinových služobníkov, vydali opäť do panstva Liptow. Pán Donč ponechal pánovi Martinovi i jeho rodine k užívaniu jednu vežu na hrade Liptow a pán Martin zasa za túto láskavosť daroval tomuže Dončovi drahocenné krúžkové nohavice vyrobené v Bavorsku.

Pán Martin, vážiac si pomoci zo strany svojho dobrodinca, dal sa ešte v tomže roku do jeho služieb. Po tom, čo sa pán Martin zúčastnil ťaženia pána Donča do Poľského kráľovstva, dal mu tenže pán Donč do užívania dediny Calnok, Zábor a zem Jesen v Turci aj so všetkými úžitkami z nich vyplývajúcimi. Pán Martin mal so svojimi ľuďmi strážiť tú časť horného Turca, cez ktorú viedla cesta priamo do srdca panstva pána Donča, teda do Liptowa. Okrem iného ustanovil pán Donč tohože Martina za veliteľa svojich šíkov i nechal ho ďalej pobývať na hrade Liptow ako svojho kastelána. Od tohože času dozerá pán Martin na správu liptovských majetkov pána Donča ako aj na všetky vojenské záležitosti na tomže panstve. Vďaka svojmu umu stal sa jedným z najpoprednejších familiárov svojho pána, čo prinieslo mu mnoho dobrých úžitkov. I splnil sa mu na jeho majetku, vo vsi Jaseno, dávny sen, že nechá on raz v jednej zo svojich vsí vybudovať kostol, v ktorom uložený na večný spánok spočinie on i jeho potomstvo, a v ktorom slávnostne sa budú slúžiť omše za spásu ich večných duší. V roku pána 1306 daroval pán Donč tomuže Martinovi istú zem neďaleko vsi Swata Mara, kde na rieke Wag stoja dva dobré mlyny. I týchže mlynov pánovi Martinovi plynú úžitky. Pán Martin po dnešné dni patrí k najoddanejším familiárom pána Donča a jeho cenné rady nachádzajú svoj pevný zástoj v ostrých rokovacích súbojoch, ktoré jeho pán v týchže neľahkých časoch musí zvádzať.

1.  Postava pána Martina zo Zamaroviec je fiktívna, rovnako ako postavy jeho otca a matky. Skutočnou historickou postavou je Hostyňa, ktorý v tomto príbehu zastáva rolu Martinovho deda. Príbeh je skonštruovaný na základe reálnych historických udalostí a má za účel čitateľovi lepšie priblížiť obdobie feudálnej anarchie v Uhorskom kráľovstve, ku ktorej došlo na prelome 13. a 14. storočia. Rovnako má čitateľovi napomôcť preniknúť do života stredovekého šľachtica. Ani život šľachty nebol vždy bezstarostnou rozprávkou.
2. Asimilácia hostí cudzieho pôvodu v oblastiach obývaných domácim obyvateľstvom bola bežnou záležitosťou. Ak sa príslušníci cudzieho etnika dostali na územie obývané iným etnickým živlom, a nebol ich dostatok na vytvorenie ucelenej komunity, spravidla v priebehu niekoľkých generácií splynuli s majoritným etnikom. To bol zrejme aj príklad predkov rodu Zamarovských, ktorí boli naprieč zopár generáciami asimilovaní etnicky slovenským obyvateľstvom. O tom svedčia aj slovanské, resp. poslovančené mená predkov rodu Zamarovských.
3.  Hospites – teda hostia, označuje v stredovekej terminológii novousadlíkov. Mohlo ísť o osoby rôzneho sociálneho postavenia a etnickej príslušnosti, ktorí sa usadili na kráľovských alebo panských majetkoch. Hosťom bolo často priznávané výsadné postavenie, pričom bola akceptovaná ich zvyková kontinuita. Na druhú stranu z ich výsadného postavenia vyplývali pevne stanovené povinnosti. Hostia (napríklad osoby nemeckého pôvodu) sa postupne stávali základovým elementom pri vzniku miest. 
4.  Castrenses – teda hradníci, boli obyvateľmi dedín, ktoré prináležali k určitému hradu. Boli to zrejme drobní majetkoví vlastníci, ktorí boli viazaní určitými povinnosťami voči hradu. Predovšetkým šlo o vojenskú službu. 
5.  Konflikt bratov Hostyňu, Benšeho, Perylu a Cepka s hradníkmi hradu Trenčín je skutočnou historickou udalosťou. Spor sa odohral v roku 1241, tesne pred vpádom Mongolov do Uhorska.  
6.  Bitka pri Kressenbrune sa odohrala 12. júla 1260. Silné uhorské vojsko bolo, predovšetkým kvôli trestuhodnému podceneniu situácie na bojisku, porazené českým vojskom.
7.  Závety boli dôležitou právnou súčasťou života stredovekého šľachtica. V období 13. storočia, obzvlášť po Zlatej bule Ondreja II. z roku 1222, mohli šľachtica pomerne voľne nakladať so svojimi pôvodnými, ako aj kráľom darovanými, majetkami. V závete šľachtic definoval komu zo svojho príbuzenstva odkazuje svoje majetky. Ženy mali nárok na tzv. "dievčenskú štvrtinu" majetku, pričom majetky mohli byť odkázané aj cirkvi. Okrem nehnuteľného majetku šľachtici do závetov uvádzali aj rôzne drahocennosti - drahé odevy, látky, zbrane, nábytok a pod.
8.  V roku 1303 ozbrojenci Matúša Čáka Trenčianskeho prepadli hrad Gýmeš, sídlo predkov Forgáčovcov ( šlo o jednu z vetví starobylého šľachtického rodu Hunt-Poznan). Matúš využil nedávnu smrť najsilnejšieho príslušníka rodu, komesa Tomáša, ktorý bol Nitrianskym a Tekovským županom. Čákovskí ozbrojenci povraždili všetkých prítomných členov rodu. Zo strany Matúša Čáka šlo o vyrovnávanie si účtov a zbavovanie sa politickej opozície v oblastiach, ktoré spadali do sféry jeho vlyvu.  
9. Ide o premonštrátsky kláštor Panny Márie v dnešnom Kláštore pod Znievom.