Juraj z Kalnej

( 1282 až † 1355)

Spoločenské postavenie:

• Hlavný stolník pána Donča z Liptova (správca kuchyne a proviantu na dvore)
• Vlajkonosič pána Donča z Liptova
• Rytier a dvoran pána Donča z Liptova

Majetkové pomery:

• Majetkové podiely vyčlenené z chotára Dončovej vsi Lypche (dnes Partizánska Ľupča), okolo potoka Malatín, darované za zásluhy pánom Dončom.
• Jurajovi patria štyri sedliacke rodiny, rybník v jeho časti chotára, ovocný sad, dve záhrady s dobrou pôdou a šesť popluží oráčin a lúk. Na miestnom statku pre neho poddaní pána Donča vyživujú stádo svíň, niekoľko kráv, troch statných býkov a šesť dobrých koní.
• dobrý kamenný dom s dvorom obohnaný valom, ktorý si Juraj nechal postaviť nad malatínskym potokom. Od domu vedie poľná, nespevnená, cesta do vsi Lypche.
• Bojový kôň, jazdecký kôň, črieda kráv a oviec, dobré brnenie s prilbou, mečom, kopijou, štítom a iným bojovým príslušenstvom. Odevy z vynikajúceho vlneného súkna, niekoľko balov drahého hodvábu, skvostne zdobený klobúk, strieborné šperky, drahé kamene a iné drahocennosti.

Rytier Juraj sa narodil dňa 7. augusta v roku Pána 1282 v jednej z chyží paláca na hrade Rudno. Bol druhorodeným synom šľachtica Michala, syna Jakova z Kalnej, a Anny z Duboudyl (dnešné Dubové). 1 Šľachtic Michal pochádzal z rozvetveného rodu šľachticov z Kalnej (dnes Kalná nad Hronom), ktorí tešili sa po mnohé roky drahocennej priazni kráľov mocného uhorského kráľovstva. V roku Pána 1241 vpadli však do Uhorska samotní synovia diabla, Tatári, a kruto spustošili celú krajinu od jej východu až po jej západ. Jakov, ded Juraja, spolu s celou svojou rodinou, ako i mnohými svojimi poddanými, uchýlili sa do lesov nad vsou Ruda (dnes Rudno nad Hronom). V týchže lesoch istý ich príbuzný Iwanka zbudoval akúsi pevnosť z dreva a zeme. 2 V Iwankovej drevenej pevnosti uložila rodina svoje cennosti a v strachu pred ukrutnou smrťou boli pripravení sa do posledného dychu brániť. Keď napokon pekelní Tatári z krajiny na jar roku Pána 1242 konečne odtiahli, rozhodol sa Jakov so svojimi príbuznými, že vystavajú na tomže mieste dobrý kamenný hrad. Výstavba hradu podporená bola i pánom kráľom Belom, toho mena už štvrtým, vynikajúceho múdrosťou pred tisícmi. Páni z Kalnej zaviazali sa, že budú z tohože hradu chrániť dôležitú cestu vedúcu do Turca, ako i kráľovské statky v okolí. Tenže hrad stal sa ich rodovým sídlom. 3

Keď sa pán Jakov počas tuhej zimy v roku Pána 1279 odobral do Nebeského kráľovstva, zdedil jeho jediný syn, Michal, ves Ruda, ako aj majetkové podiely vo vsi Kalná i polovicu paláca na rodovom hrade. Tenže Michal vyznamenal sa o leto skôr v krutej bitke na Moravskom poli, kde mocné uhorské voje porazili vojsko Čechov vedené kráľom Otakarom. Michal totiž v Otakarovom tábore ukoristil drahocenné hodvábne zástavy českého vojska. Tie potom daroval víťaznému nášmu pánovi kráľovi Ladislavovi, toho mena štvrtému, ktorý známy bol svojou láskou ku Kumánom. 4 Za túže zásluhu mu pán kráľ daroval časť príjmov z baníctva v okolí vsi Ruda, kde len pár liet predtým začalo sa s ťažbou zlata. Vďaka podielom z vyťaženého zlata Michal od svojich príbuzných odkúpil i druhú polovicu paláca na hrade Ruda. Tu sa neskôr narodili i obaja Michalovi synovia, Ján a Juraj.

Z narodenia druhého dieťaťa sa však Michal dlho tešiť nemohol. Sotva Juraj uzrel svetlo sveta, Michal si obliekol brnenie a spolu s tuctom svojich ozbrojencov sa vydal k Budínu, kde sa sústreďovalo kráľovské vojsko, ktoré malo čoskoro vytiahnuť do boja voči zradným Kumánom. Títo zradili dôveru najstatočnejšieho kráľa Ladislava, toho mena štvrtého, a ten ich za to kruto potrestal v bitke pri akomsi jazere zvanom Hód. Stalo sa tak začiatkom októbra v roku Pána 1282. Michal v tejže bitke veľmi statočne bojoval a ťal do vyholených hláv Kumánov akoby to boli čerstvé tekvice. V zápale boja však prebojoval sa do samého stredu kumánskej hordy, kde zletelo sa na neho mnoho nepriateľov. Nebyť jeho dobrého brnenia, dozaista by v boji zahynul. Zo zovretia nepriateľa sa mu podarilo prebiť, avšak v boji prišiel o ľavé oko. Od tohože času ho nazývali Michalom Slepým, hoc pravé oko mu stále dobre slúžilo. 5

Počnúc Michalovým nešťastným zranením akoby láskyplný závoj ochrany od všemohúceho Pána Boha bol sňatý sponad hláv šľachticov z Kalnej. Stalo sa totiž vo februári roku Pána 1283, keď mrazivá zima dosiahla svojho vrcholu, že nedbanlivý paholok v hradnej kuchyni nezakryl na noc ohnisko uspávačom ohňa, ba predtým do kuchyne nanosil mnoho prútia, aby tak nemusel učiniť pred svitaním a mohol si tak poľahky oddýchnuť od ranného lopotenia. 6 Ohnisko sa však uprostred noci prebralo i plápolajúce uhlíky zapálili kopu prútia, od ktorej vzplanula celá kuchyňa. Spadol tak ohnivý kohút na celý hrad a ten horel až do pravého poludnia druhého dňa, keď ľahol popolom. Hoc pri požiari nik nezahynul, šľachtici z Kalnej prišli o veľké bohatstvo ako aj niekoľko donačných listín na svoje majetky. Presídlili sa teda oni do svojej kúrie vo vsi Kalna, odkiaľ kedysi spravovali svoje panstvo. Ba dokonca po dobu niekoľkých mesiacov z vyhoreného hradu zvážali kamenie, kamenné okenné oblúky, či iný stavebný materiál, ktorým podujali sa túže svoju kúriu prestavať a vylepšiť. 7

V staronovom rodovom sídle teda trávil Juraj prvé roky svojho života. Tu do ruky po prvý raz uchopil drevený meč, po prvý raz s otcom vysadol do sedla koňa či sa po prvý raz pokúsil natiahnuť tetivu luku. Michal často brával oboch synov ku rieke Gron (dnes Hron), ktorá obtekala okolo vsi Kalná, kde v tieni starých vŕb sledovali poddaných rybárov pri love riečnych rýb, ktoré spravidla končili v kuchyni Michalovej kúrie. I inokedy zasa brával chlapcov do kláštora v neďalekom Swatom Benediku (dnes. Hronský Beňadik), ktorý navštevoval v záležitostiach donačných listín na svoje majetky, ktoré stratil pri požiari na hrade Ruda. 8

V letných mesiacoch roku Pána 1287 bola zo zväzku Michala a Anny počatá dcéra Margita. Šťastie nad narodením ďalšieho potomka však vystriedal obrovský smútok nad krutou ranou osudu. Stalo sa totiž v neskorej jeseni tohože roku, že počas príprav na poľovačku v priľahlých horách, splašil sa na dvore Michalovej kúrie statný kôň, ktorý kopol do hlavy malého Jána. Ten o niekoľko dní odobral sa do Nebeského kráľovstva. Hoc strata najstaršieho syna rodinu hlboko zasiahla, uvedomoval si Michal, že jediným mužským dedičom stal sa malý Juraj. I rozhodol sa preto náležite ho na tento životný údel pripraviť. Mladého Juraja začal priúčať bojovému remeslu, jazde na koni a venoval mu múdre životné rady. Keď chlapec dovŕšil deviateho roku života a myseľ jeho bola súca prijať i vedomosti v oblasti uhorského práva i zvyklostí, odniesol Michal svojho syna na hrad Zolum (dnes Pustý hrad nad Zvolenom), ktorý v tomže čase držal župan Demeter, a ktorý bol vzdialeným príbuzným Jurajovej matky Anny.

Juraj bol bystrým a učenlivým dieťaťom i veľmi rýchlo priúčal sa mravom panujúcim na veľkom šľachtickom dvore. Keď behom liet zmužnel, ovládol on i umenie narábania so zbraňami a v bojovom zápolení cvičil i vtedy, keď si už telo žiadalo oddych. Vedel totiž, že sám je vzrastu útleho a preto túže zdanlivú nevýhodu hodlal prekonať tvrdým cvičením sa v umení boja. A tak sa stalo, že málokto z mladíkov na Demeterovom dvore sa mu mohol v zápolení rovnať. Na hrade Zolum sa v roku Pána 1298 po prvý raz stretol so synovcom pána Demetera, mladým pánom Dončom, ktorý príševší z kráľovského dvora v Budíne, hodlal prevziať zdedené majetky, ktoré počas jeho detstva spravoval pán Demeter. Vekom si blízki, obaja mládenci sa čoskoro stali priateľmi. Pán Demeter usúdiac, že mladý pán Donč bude pri správe svojich majetkov potrebovať i verných a spoľahlivých služobníkov, prepustil on mladého Juraja do služieb pána magistra Donča. I viedli teda Jurajove kroky na panstvo Liptow.

Od tohože času sprevádzal Juraj pána Donča takmer na každej jeho ceste. Spolu s ním navštevoval vsi na jeho rozsiahlom panstve, dvory okolitých šľachticov, či platným spoločníkom bol aj počas mnohých poľovačiek, ktorým pán Donč holdoval. Keď tenže Donč, spolu so svojim strýkom Demetrom, zvolal vojsko aby po smrti premúdreho pána kráľa Ondreja, toho mena tretieho, zaujal dovtedajšie kráľovské hrady vo zvolenskej veľžupe, Juraj obliekol si brnenie a chopil sa kopije aby svojho pána v boji chránil.* A keď pán Donč so svojim vojskom rozbil tábor pod hradom Lypche (dnes Slovenská Ľupča) s úmyslom ho obsadiť, Juraj bol poverený strážiť pánov stan, držať sa neustále v pánovej blízkosti, či vystrojovať svojho pána do boja. Obzvlášť veľkú udatnosť tenže Juraj preukázal na piaty deň obliehania, keď k hradbám hradu pristavené boli rebríky a Juraj, prvý spomedzi desiatok mužov, tieže hradby zdolal. Tu v tvrdom boji jeden z obrancov sekol ho mečom tak silno, že nebyť brnenia, Juraj by na mieste dozaista vypustil ducha. Lež po údere na chvíľu stratil dych, pokračoval zmužilo v boji ďalej až pokým sa nevzdali poslední obrancovia. Dva dni po boji všimol si Juraj, že miesto, kde dopadla rana mečom, bolestivo opuchlo a každý jeho nádych je čoraz bolestivejší. Až felčiar zistil, že Juraj v boji utrpel zlomeninu rebra. Zostal teda s posádkou na hrade Lypche až pokým sa úplne nezotavil.

Sotva sa však zo zranenia vyliečil, už aj sedel v sedle a bojoval v premnohých šarvátkach, ktoré boli v tomže nepokojnom období tak časté ako jesenný dážď. Množstvo bojov, ktorých sa Juraj zúčastnil trvalo poznačili jeho telo početnými jazvami. Pri plienení istého šľachtického majetku v Tekovskej župe ho protivník v boji sekol mečom po tvári tak, že Juraj takmer prišiel o oko rovnako ako kedysi jeho otec. Len Božia prozreteľnosť odvrátila ostrie meča a Jurajovi zostala iba menšia jazva nad pravým okom. A v roku Pána 1304, keď pán Donč viedol vojenskú výpravu do Poľska, Juraj opäť veľmi udatne a mužne bojoval proti nepriateľovi.* V boji o akýsi opevnený kostol bol však zrazený z koňa a padol tak nešťastne, že zranil si obe ramená a niekoľko dní musel sa liečiť vo vojenskom tábore pri rieke Dunajec. Tak vybudoval si Juraj povesť neochvejného bojovníka, keď napriek mnohým zraneniam plnil si i naďalej svoje vojenské povinnosti. Ba čo viac, zúčastňoval sa turnajov a mnohých zápolení na dvore svojho pána.

Za tieže všetky zásluhy, vernosť, ako i osobné trápenie, ktorým si počas mnohých bojov musel Juraj prejsť, ho v roku Pána 1306 pán Donč, v prítomnosti mnohých šľachticov, opásal mečom a pripol mu rytierske ostrohy. V tomže čase bol menovaný aj hlavným zástavníkom pána Donča. Juraj tak začal požívať vážené postavenie na dvore svojho pána. I nezostala bez povšimnutia ani skutočnosť, že Juraj okrem meča vládne i kuchárskou varechou, keď po mnohokrát z vlastnej vôle chopil sa príprav hostín v kúrii pána Donča. V tomže istom roku teda získal i úrad hlavného stolníka, teda dohliada na všetkých kuchárov a služobníkov zodpovedajúcich za prípravu jedál na dvore svojho pána. 9 Okrem iného mu pán Donč daroval istú časť zeme zvanú Malatín (dnes Malatíny) a dovolil mu postaviť si ta ohradený kamenný dom. Na tomže svojom statku Juraj chová holuby pre kuchyňu svojho pána. Juraj rovnako dohliada na správu rybníkov pána Donča a rybárov loviacich ryby v koryte rieky Wag. Tí povinní sú v každý piatok a nedeľu dodávať čerstvé ryby do hradnej kuchyne. 10 Rytier Juraj tak v službách magistra Donča zúročil azda všetky vedomosti, ktoré nadobudol vo svojej mladosti a teda je príkladom toho, že ak mladý šľachtic učený je všestrannosti, predurčuje ho to konať veľké a dokonalé činy.

1. Postava rytiera Juraja z Kalnej je fiktívna. Skutočnými historickými postavami sú však šľachtici Jakov a Jakovov syn Michal, ktorí v príbehu vystupujú ako predkovia hlavného hrdinu. Príbeh je skonštruovaný na základe reálnych historických udalostí a má za účel čitateľovi lepšie priblížiť život nižšieho šľachtica na našom území v období 13. a 14. storočia. Príbeh čiateľovi ilustruje ako fungoval systém dedenia majetku, výchova potenciálneho dediča, ako aj kariérne možnosti, ktorých naplnenie mohlo viesť k výraznému posunu v sociálnom postavení šľachtica. 
2. Príbehom o Iwankovej pevnosti sa snažíme čitateľovi priblížiť zúfalú snahu obyvateľov Uhroska klásť odpor postupujúcemu mongolskému vojsku. Tam, kde sa obyvatelia nemohli skryť v hradoch, alebo za hradbami miest, vznikali provizórne opevnenia - často ukryté v lesoch, močarinách alebo na riečnych ostrovoch. Za všetky spomeňme napríklad ostrov v močarinách okolo rumunskej rieky Kriš, na ktorý viedla úzka cesta, na ktorej miestni obyvatelia postavili 3 brány s vežami. Ostrov ďalej obohnali silnou líniou zásekov (na sebe navŕšené mohunté kmene stromov), ktoré vytvárali provizórnu hradbu. Aj tento opevnený ostrov však Mongoli dobyli.
3. Hrad Rudno nad Hronom vznikol pravdepodobne v priebehu 13. storočia. Hrad dali zrejme postaviť šľachtici z Kalnej, ktorí boli v 2. polovici 13. storočia vlastníkmi tohto majetku. Šlo o malý hrad elipsovitého tvaru, ktorý pozostával z obrannej hranolovej veže a menšej palácovej stavby. Hrad zanikol zrejme na konci 13. storočia. Jeho existencia bola teda veľmi krátka. 
4. Uhorské vojsko po bitke na Moravskom poli ukoristilo veľký počet vlajok českého vojska. Tieto vlajky boli potom ako trofeje po dlhý čas vystavené v kostole v Stoličnom Belehrade. 
5. Bitka pri jazere Hód sa uskutočnila v októbri 1282. V lete 1282 sa totiž vzbúril kumánsky vodca Oldamir a s vojskom pustošil oblasti v okolí Segedínu. Reakciou bolo zvolanie uhorského kráľovského vojska, ktoré Kumánov na hlavu porazilo. 
6. "Uspávač ohňa" - bola špeciálna kovová pokrievka, ktorá sa na noc ukladala nad pahrebu v ohnisku. Jej účelom bolo udržať pahrebu dostatočne teplú, aby ráno postačilo prihodiť zopár vetvičiek na znovuzapálenie ohňa. Zároveň mala zabezpečiť, že oheň sa v noci nebezpečne nerozhorí. Bol to práve oheň, ktorý predstavoval pre stredovekä domácnosť nielen nevyhnutného pomocníka, ale aj veľké nebezpečenstvo vzhľadom na množstvo horľavých materiálov, z ktorých stredoveké stavby pozostávali.
7. V období stredoveku bolo bežné, že stavebné materiály zo schátralých alebo opustených stavieb sa využívali na vylepšenie domov šľachticov, ale aj poddaných. Na začiatku 14. storočia sa šľachtici často uchyľovali do svojich kúrii, ktoré spravidla stáli v najvýznamenšjom sídlisku panského majetku. Tieto kúrie poskytovali vyšší komfort ako niektoré ťažko dostupné hrady.
8. Kláštor v Hronskom Beňadiku bol v období stredoveku tzv. hodnoverným miestom, resp. locus credibilis. Hodnoverné miesta boli právnymi inštitúciami, ktoré zodpovedali za overovanie listín, testamentov, splnomocnení a rozličných druhov zmluv. V hodnoverných miestach mohli byť takisto uložené odpisy dôležitých listín.
9. Hlavný stolník, resp. Magister Dapiferorum, patril k štyrom najvyšším funkciám na kráľovskom, resp. šľachtickom dvore. Tzn. koniarnik, taverník, pohárnik a stolník. Jeho úlohou bolo ochutnávať na panský stôl prinášané jedlá, či su chutné a jedlé. Rovnako svojmu pánovi vyberal a servíroval to najchutnejšie sústo z jedla. Okrem týchto ceremoniálnych činností zodpovedal aj za praktické záležitosti týkajúce sa panskej kuchyne - organizácia celej kuchynskej štruktúry, dostatok proviantu pre kuchyňu etc. Jednalo sa o veľmi prestížnu funkciu, pričom stolník mal právo sedieť počas slávnostnej hostiny po boku svojho pána. 
10. Ryby patrili k základným surovinám v šľachtickej kuchyni, pričom boli obzvlášť obľúbené v pôstnom období. O pravidelné zásobovanie panskej kuchyne rybami sa starali rybári. Tí mali povolenie loviť ryby buď v určených rybníkoch, ktoré patrili ich pánovi, prípadne v riekach, ktoré pretekali panstvom a vzťahovalo sa na ne povolenie výlovu rýb. Práva a povinnosti rybárov boli rôzne a záviseli od konkrétneho pána. Napríklad rybári z dediny Helenba pri Ipli museli kláštoru v Dömösi odovzádvať každú stredu, piatok a sobotu po 30 čerstvých rýb. Ak sa im v love nedarilo, museli ryby pre kláštor kúpiť na vlastné náklady.